[25] Janek (2)

Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállaya o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi predstaviteľmi Slovenska v roku 1943 István Janek It goes without saying that a common changing sides or declaration of neutrality would have had enormous significance in autumn 1943 or perhaps in August 1944. However, the effect of such steps cannot be calculated now especially considering their influence on the changing of the front lines. No doubt, the risk would have been far greater for Hungary in autumn 1943 or early 1944 than elsewhere as the quick arrival of the Allied forces could not have preceded the German occupation. The activity of the Kállay government was unsuccessful, which can be attributed, at least partially, to the failure of creating cooperation with the neighbouring countries and to the lack of western assistance. Both Slovakia and Romania wanted the revision of the First and Second Vienna Awards but the Hungarian administration insisted on the ‘status quo’. These countries supported each other due to common territorial interests. The Slovakians even offered the idea of a new Little Entente with the joining of Croatia under German leadership in 1941. The anti-Hungarian policy of Slovakia and Romania made a turn in foreign policy very difficult as it could be used as an efficient means for the Germans to stop Hungary if need be. Hitler knew this very well when his suspicion rose against the Hungarian government in 1943. It is unlikely that Slovakian leaders would have been willing to cooperate in 1943-1944 due to former opposition. Neither could the Slovak public accept links with the Hungarians. Tiso regarded Germany his main ally both because of the hindrance of Hungarian territorial demands and in order to carry out Slovakian territorial growth. The Germans encouraged or put restraint on Tiso according to their changing interests. In 19431944, both Slovakia and Hungary were struggling against being considered puppet figures and endeavoured to maintain their ability to manoeuvre as much as possible – as we know, in vain. There was no chance for an agreement because they were unable to overcome their former grievances.

Do roku 1942 sa Maďarsko pre svoje spojenectvo s Nemeckom dostalo do úplnej zahranično-politickej izolácie. Vláda Miklósa Kállaya sa utvorila 9. marca 1942. Jej primárnym cieľom bolo vyviesť krajinu z 2. svetovej vojny a to pomalým vzďaľovaním sa od Nemcov. Kállay sa ujal pozície ministerského predsedu pod podmienkou, že mu Miklós Horthy dovolí, aby navonok hlásal solidaritu s mocnosťami Osi, pritom však dôverným spôsobom a pomocou tajných kanálov hľadal možnosti nadviazania kontaktov s anglosaskými mocnosťami. Medzi Horthym a Kállayom došlo k tichej dohode v tom zmysle, že bude mať voľné ruky pri príprave priateľských vzťahov s anglosaskými mocnosťami. Politika premiéra smerovala k tomu, aby získal späť právo Maďarska slobodne riadiť vlastný osud a ak to bude možné, priviesť krajinu späť medzi neutrálne štáty. Kállay chcel zabrániť tomu, aby sa dostala k moci maďarská vláda podobná Quislingovej, zamedziť odvedeniu mladých maďarských brancov na front, ako aj deportáciám práceschopného obyvateľstva do pracovných táborov. Musel však pritom brať ohľad aj na 238

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

geografickú polohu krajiny, musel sa vyhýbať otvorenej konfrontácii s Nemcami, aby sa v prípade nemeckej okupácie Maďarsko nedostalo do takého katastrofálneho stavu, do akého sa dostala Juhoslávia a Poľsko. Dlhodobým zahranično-politickým cieľom maďarskej vlády bolo zabrániť sovietskej okupácii v prípade, že by anglické a americké sily uskutočnili inváziu na Balkánsky polostrov a blížili by sa k hraniciam, a aby mohlo vtedy Maďarsko ihneď prestúpiť na ich stranu. Z uvedených dôvodov bolo priklonenie sa na anglosaskú stranu možné realizovať iba postupne, bez rizika straty územnej integrity a nezávislosti krajiny. Tajné kontakty s anglosaskými mocnosťami sa budovali od februára 1943 a postupne sa udržali až do 19. marca 1944, t. j. do nemeckej okupácie Maďarska. Hlavným dejiskom rokovaní s Angličanmi bolo Turecko, kým so Spojenými štátmi sa rokovalo v Ženeve. Okrem toho oficiálni, resp. polooficiálni poverenci maďarskej vlády viedli rokovania s predstaviteľmi spojencov aj v Lisabone a Štokholme. Jedným z dôležitých výsledkov týchto rokovaní bola dohoda, v zmysle ktorej Maďari nebudú ostreľovať anglosaské lietadlá v maďarskom vzdušnom priestore a spojenci nebudú bombardovať maďarské mestá. Kállay si dal postupne predvolať maďarských vyslancov z ich zahraničného postov, informoval ich o svojom tajnom pláne a následne požiadal o spoluprácu. Až na vyslanca v Berlíne dostali všetci pokyny v tom zmysle, že Maďarsko bude vyvíjať samostatnú zahraničnú politiku. To neznamenalo popretie dovtedajšej politiky, ale týmto spôsobom chceli predísť čo i len zdaniu, že úplne podliehajú smerovaniu nemeckej zahraničnej politiky. Politika maďarského vystúpenia z vojny (zaužívaný maďarský výraz: „vyskočenie“) nadobúdala na intenzite od konca r. 1942, potom po prehre pri Stalingrade a katastrofe druhého maďarského vojska pri Done. Značná časť dokumentov o kontaktoch so západnými mocnosťami bola už historiografiou prebádaná, čiže sa im teraz venovať nebudeme. Správy o Kállayovom snažení navodiť mier so Západom sa dostali aj k A. Hitlerovi. 1 V dôsledku toho došlo k stupňovaniu sa nemeckomaďarského napätia, čo prinútilo Hitlera vyjasniť si sporné otázky s regentom Horthym. Ministerský predseda Kállay síce na rokovania pozvánku nedostal, ale Horthy pred svojím odchodom viedol dlhú diskusiu s 1 SZEGEDY MASZÁK, A.: Az ember ősszel visszanéz. Budapest 1996. s. 170. Pozri tiež ČIERNALANTAYOVÁ, D.: Podoby československo-maďarského vzťahu 1938-1949. Bratislava. 1992, s. 43.

239

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

Kállayom o politike, ktorá sa má voči Hitlerovi uskutočňovať. 2 Andor Szentmiklóssy 3 pripravil pri tejto príležitosti záznam pre Horthyho, ktorý obsahoval smernice rokovania s nemeckým vodcom. Podľa zápisu je poslaním Maďarska v Európe udržať poriadok v oblasti Karpatskej kotliny. V budúcnosti teda Maďarsko nebude môcť poslať ďalších vojakov na východný front, keďže zvyšná vojenská sila je nevyhnutne potrebná na obranu hraníc. „Iba silné tisícročné Maďarsko môže tvoriť bezpečný podklad európskeho mieru” 4 - podčiarkol Szentmiklóssy, poukazujúc aj na zlé vzťahy so susednými štátmi, ktoré boli maximálne napäté. Ako hlavný problém vyzdvihol agresívnosť Rumunska a Slovenska voči Maďarsku. Podľa jeho spisu bola na maďarskej strane ochota rokovať, avšak susedné krajiny ju neakceptovali. Horthy sa stretol s nemeckým vodcom 16. apríla 1943 v Klessheime. Hitler si chcel s regentom prediskutovať vojnovú situáciu, resp. úlohu maďarských jednotiek. Počas rokovania mu vyčítal, že Kállay pracuje na prípravách maďarského vystúpenia z vojny, a preto žiadal jeho uvoľnenie z funkcie – „v záujme nemecko-maďarského priateľstva musí odísť“, povedal. Hitler odovzdal Horthymu presný spisový materiál. Na prečítané spisy Horthy odpovedal v trom zmysle, že podľa jeho mienky je vykreslený obraz falošný, odmietol sa rozísť s Kállayom a odpovedal, že na to nevidí dôvod. Okrem toho sa ohradil proti zasahovaniu do jeho kompetencií. Hitler už v tom čase žil v presvedčení, že v rámci jeho teórie životného priestoru mu prislúcha právo vymenovania premiérov suverénnych štátov, včlenených do sféry jeho záujmu, a logicky sa mu Horthyho protest bridil. Čoskoro dal príkaz nemeckému vojenskému veleniu, aby pripravilo plány akcie pod názvom Margarete I., neskôr aj II. Boli to krycie mená vojenských akcií, zameraných na „zaistenie” Maďarska. Nemci plánovali odzbrojenie maďarskej armády a podľa ich predstáv by sa okupovania Maďarska zúčastnili aj slovenské, rumunské a chorvátske jednotky. O nemeckých plánoch sa dozvedel aj Kállay. Uvedomil si, že by mal väčšie šance na úspech, ak by sa s niektorými susednými štátmi dohodol na spolupráci, prípadne by doká2

KÁLLAY, M.: Magyarország miniszterelnök voltam 1942-1944. II. zväzok. Budapešť 1991, s. 203 – 204. Andor Szentmiklóssy (1893-1945) – v r. 1939 – 1940 radca vyslanectva v Tokiu, od r. 1941 vedúci úradník Ministerstva zahraničných vecí. V r. 1942 – 1943 vedúci politického oddelenia, potom do marca 1944 stály zástupca ministra. Nemci ho popravili r. 1945. 4 SZINAI, M. – SZŰCS, L.: Horthy Miklós titkos iratai. Budapest 1962, s. 376. 3

240

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

zal dosiahnuť nezasahovanie do maďarských plánov, čo by uľahčilo vystúpenie z vojny. Pri uskutočňovaní tejto Kállayovej politiky sa začalo uvažovať o Slovensku, s predstaviteľmi ktorého boli iniciované aj rozhovory informatívneho charakteru. 5 Kállay viackrát otvorene zdôrazňoval, že podporuje štátnosť Slovenska a že maďarská politika ju nemieni ohrozovať. V roku 1943 bol vzájomný vzťah dvoch susediacich štátov veľmi napätý následkom prvej Viedenskej arbitráže a menšinovej otázky. Kállay chcel nadviazať kontakty so slovenskou vládou tak, že otázky hraníc a menšín by posunul do úzadia, pretože dlhodobé záujmy oboch štátov vyžadovali prerušenie vzťahov s Osou a začatie rokovaní so spojencami. Kállay sa dozvedel o detailoch rozhovoru, ku ktorému došlo v júni r. 1939 medzi Jozefom Tisom a Jánosom Esterházym. 6 Na stretnutí sa rozoberala bezvýslednosť komárňanských rokovaní: „Ak by som sa v Komárne nenechal zviesť jednak Čechmi, jednak druhými, tak som presvedčený, že by k arbitráži nikdy nebolo bývalo došlo. Ale tam moja situácia, ako dvojdňového ministerského predsedu, bola veľmi ťažká, veď z dobrej vôle sa nikto nezriekne väčších území, než ako je práve potrebné, a vám by som zbytočne rozprával, že sme z nemeckej strany mali prísľuby, na ktorých som staval, a podľa ktorých Košice, Mukačevo a Užhorod mali zostať v rámci hraníc republiky.” 7 Tiso, ako sa sám priznal, vtedy ani netušil, že maďarská diplomacia bude natoľko úspešná pri získavaní nemeckej priazne a že nemecká ofenzíva zmení ich rozhodnutie. Objasnil aj to, že ak by bol dopredu vedel, k akej modifikácii hraníc dôjde, bol by sa v Komárne dohodol s maďarskou vládou o veľkosti území, ktoré majú byť odovzdané. Bol toho názoru, že ak by sa situácia bola vyvinula takto, tak už začiatkom roka 1939 mohli uzavrieť ekonomické, kultúrne aj politické dohody. „Tu som spravil vo veci chybu ja” – povedal Tiso. 8 Kállay na základe toho právom predpokladal, že by bolo možné získať Tisa pre kooperáciu, dokonca dával šance aj vyrovnaniu. V záujme uskutočnenia svojho plánu vyslal svojich poverencov na Slovensko s cieľom zmapovať situáciu. Od februára 1943 sa 5

ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: Podoby..., s. 29. Gróf János Esterházy (1901-1957) – v r. 1936 – 1938 výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany v Československu, potom vedúci Maďarskej strany na Slovensku. V roku 1945 ho sovietske orgány zatkli a odviezli do Moskvy. Po vydaní Československu bol až do smrti väznený. 7 Maďarský štátny archív (MOL), f. Ministerstvo zahraničných vecí (KÜM), K-64, k. 89, zložka 1940/65. 8 Tamtiež. 6

241

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

pokúšali viesť politické rozhovory s vedúcimi bratislavskými predstaviteľmi oficiálne a polooficiálne maďarské súkromné osoby. Týchto rozhovorov sa väčšinou zúčastňovali zemania maďarskej národnosti majúci slovenské kontakty. Prvé maďarské pokusy o zmapovanie situácie a vývoj slovenskomaďarských vzťahov Kállay sa najskôr pokúšal o bezprostredné nadviazanie kontaktov prostredníctvom oficiálnych kanálov diplomacie. Dňa 10. februára 1943 pozval Tisu maďarský vyslanec v Bratislave Lajos Kuhl na obed na ambasádu. Stretnutie však odročili, lebo zomrel Tisov otec. V Bratislave v tom čase na verejnosti kolovali správy, že Slovensko v blízkej budúcnosti obsadia nemecké vojská. Jeden vysokopostavený slovenský dôstojník povedal maďarskému vyslancovi v Bratislave, že kým Tisov smútok trvá, môže vyvstať taká situácia, že „prezident Tiso už nebude môcť ísť k maďarskému vyslancovi na večeru”, 10 čím mienil, že Nemci medzičasom úplne obsadia krajinu. Zaujímavým dodatkom udalostí môže byť aj skutočnosť, že niektorí slovenskí politici obviňovali z prípadnej nemeckej okupácie Slovenska Maďarov tu žijúcich. Úlohu obetného baránka pridelili Jánosovi Esterházymu. Slovenský minister vnútra Alexander Mach 11 vyčítal Esterházymu jeho reč zo 14. februára 1943 v Prievoze, pre ktorú sa môže okupácia uskutočniť. Na Esterházyho otázku, čo bolo v reči podľa neho neprijateľné, Mach spomenul jeho túžbu uzavrieť mier: „…lebo teraz, keď sa nemecká ríša pripravuje na totálnu vojnu, nie je možné hlásať mier“. 12 Esterházy odmietol Machov útok a vyhlásil, že ak Nemci naozaj obsadia Slovensko, toho jediným a výlučným dôvodom bude správanie sa slovenskej vlády, ktorá neurobila nič na zabránenie šírenia „čechoslovakizmu a boľševizmu“. Tento Esterházyho prejav cenzúra nepovolila, preto už vytlačené číslo novín Magyar Hírlap, vychádzajúcich v Bratislave, bolo treba dať nanovo tlačiť a dostalo sa k čitateľom až s výrazným oneskorením. Jeho pôvodný obsah predsa videlo niekoľko ľudí, ktorí získali pár výtlačkov ešte pred rozhodnutím cenzúry.

10

MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65, č. 24/1943, 3. február 1943. Alexander Mach (1902-1980) – slovenský politik a novinár, v r. 1938 – 1940 šéf propagandy, potom od r. 1940 aj minister vnútra. 12 MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65, č. 34/1943, 17. február 1943. 11

242

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

Kállay bol informovaný o udalostiach na Slovensku, a keďže ho zaujala hrozba okupácie Slovenska, maďarskému vyslancovi v Berlíne Döme Sztójaymu poslal nasledujúci odkaz: „O Slovensku sa k nám z najrozličnejších miest dostávajú také informácie, ako keby sa Nemecko onedlho chystalo obsadiť Slovensko, a chcelo by s ním vytvoriť taký vzťah, aký má dnes s Protektorátom“. 13 Sztójayho prosil, aby sa o tom presvedčil a okamžite ho informoval. Kállay dôvody na obsadenie Slovenska videl v tom, že je tam komunistická propaganda rozšírená a má mnohých vyznávačov, a to Nemci nemôžu dovoliť. Okupácia Slovenska sa vtedy ešte neuskutočnila, správa sa ukázala byť nepravdivou. Dňa 19. marca 1943 slovenský vyslanec v Budapešti Ján Spišiak viedol rozhovor s Kállayom, ktorý mu oznámil, že pre neho je politika Slovenska voči maďarskej menšine nepochopiteľná. „Nevidím dôvod, prečo sa usilujete neustále sa do nás zadrapiť a týmito roztržkami sťažovať akúkoľvek vážnejšiu a veľkorysejšiu snahu o zblíženie, čo môže byť len spoločným záujmom oboch štátov“. 14. Spišiak nadhodil, že Slovensko by mohlo dostať späť Košice, čo Kállay nepovažoval za prijateľné, ale zdôraznil význam nezávislosti Slovenska. 15 Spišiak podporil rozvíjanie dobrých susedských vzťahov ako spoločného záujmu oboch štátov. Najväčšiu prekážku zblíženia videl v svätoštefanskej myšlienke. Kállay svojmu spolubesedníkovi vysvetlil, že Slováci zle rozumejú obsahu tejto myšlienky. Pre Maďarov znamená svätoštefanská idea, aby sme si národy, žijúce v Karpatskej kotline „…ctili a vážili a zaobchádzali s nimi rovnako ako so sebou samými. Pochopenie tejto myšlienky pre Slovensko nemôže znamenať nič inšie, ako pritakať na odtrhnutie sa od benešovskej myšlienky“. Podľa Kállaya sa to nijako nedotýka suverenity slovenského štátu a nie je možné pripisovať to snahe Maďarov naštrbiť suverenitu slovenského štátu. 16 Ako podotkol, bol by veľmi rád, ak by Maďarsko mohlo nadviazať užšie vzťahy so Slovenskom, keďže obidva štáty sú na seba navzájom odkázané tak z ekonomického, ako aj zeme-

13

MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65, č. 47/1943, 27. február 1943. MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65. List Miklósa Kállayho maďarskému vyslancovi v Bratislave, 29. marca 1943. 15 Slovenský Národný Archív (SNA) Bratislava, f. Ministerstvo zahraničných vecí (MZV), k. 187. Hlásenie slovenskej ambasády v Budapešti, č. 21/43. 16 SNA Bratislava, f. MZV, k. 124, č. 1148/43. 14

243

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

pisného hľadiska a nedostával by sa pritom do popredia taký tretí štát, ktorý je celkom cudzí v Karpatskej kotline. 17 Kállayove názory na túto otázku najlepšie pochopíme na základe jeho neskoršej reči, ktorú predniesol 18. októbra 1943: „Svätoštefanská idea neznamená len spôsob života a zvláštnu štátnu organizáciu, ako ju chcú chápať tí, ktorí jej nerozumejú alebo si ju mylne vysvetľujú, ale znamená to nerozlučnú a večnú vzájomnú odkázanosť tých národov, ktorých osud priviedol na túto zem. Aktuálny vnútorný obsah, životný spôsob tejto odkázanosti v svätoštefanskej idei určujú vždy tie časy, ktoré tieto národy tu spoločne prežívajú. Vo vzájomnej odkázanosti je ich povinnosťou podporovať jeden druhého na tejto zemi, žiť tu spoločne, spoločne brániť chrbty Karpát. Pán Boh to predurčil a história, v ktorej sme riadenie tohto života a spoločenstva na tisíc rokov prevzali na seba. Len toto umožnilo ten vývoj, ktorý stvoril nezávislosť všetkých národov Karpatskej kotliny.“ Národnostiam adresoval tieto myšlienky: „…mať v láske iného vieme my, Maďari, jedine na tomto svete. My sme mali vždy v láske tie národy, ktoré sme tu našli, ktorých sme sem priniesli či pustili. Mať v láske svojich druhov iného plemena, iného náboženstva, s iným plášťom na chrbte dokážeme jedine my, Maďari…” 18 Spišiak na základe rozhovorov s maďarským ministerským predsedom hlásil svojim nadriadeným, že bol informovaný v tom zmysle, že sa Slováci chcú pripojiť späť k Maďarsku. Preto slovenská vláda ihneď protestovala. Maďarské dementi obdržal Kuhl už 23. marca 1943. Oznámili mu, že vyslanec Spišiak nesprávne referoval svojim nadriadeným o rozhovore s Kállayom a prosili vyslanca, aby situáciu napravil. Kuhl vysvetlil Tukovi, že Maďarsko žiadnymi prostriedkami nechce narušiť slovenskú suverenitu a že sa Spišiakova informácia zakladala na jazykovom nedorozumení. Maďarsko nemá žiadne také politické ambície, ktoré by sa dotýkali samostatnosti, reči, kultúrnej politiky Slovenska. So Slovenskom chce Maďarsko nadviazať priateľské vzťahy, lebo sú na seba navzájom odkázané pre svoju zemepisnú polohu aj hospodárske vzťahy. 19 Slovenské vedenie sa dotklo aj napádania zo strany maďarskej tlače. Spišiak nato svojim nadriadeným povedal, že názory Kállaya na zblíženie sa so Slovákmi ešte neprešli cel17

SNA Bratislava, f. MZV, k. 130. č. 1147/43. KÁLLAY, Miklós: Magyarország miniszterelnök voltam 1942-1944. I. zv. Budapest, s. 137 – 138. 19 MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65. 18

244

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

kom do maďarskej verejnej mienky, preto sa mohlo stať, že sa v maďarskej tlači občas objavili revizionistické články. Snahy maďarskej zahraničnej politiky ohľadom Slovenska vo vojnovej situácii z roku 1943 môžeme rekonštruovať na základe pamätí Aladára Szegedy–Maszáka, 20 vedúceho politického oddelenia maďarského Ministerstva zahraničných vecí, ktoré poslal vedúcim anglickej diplomacie. Zaujímavosťou spisu je, že nie je datovaný – čas jeho vzniku odhadujeme na jún alebo júl 1943. Londýnskemu ministerstvu zahraničia bol doručený 27. augusta 1943. Vo svojom zázname Szegedy-Maszák píše, že povojnové usporiadanie sa nemôže vrátiť ani k status quo z roku 1918, ani z roku 1938 a po zvážení predností a nevýhod oboch treba nájsť nové riešenie. Uznáva, že ani jedno usporiadanie nebolo dobré. Podľa neho sa povedomie národnej samostatnosti Slovákov úplne vytvorilo do 40-tych rokov 20. storočia; Slováci sú z jazykového hľadiska síce príbuzní s Čechmi, zato však tvoria samostatný národ, čo autor akceptuje ako fakt. Maďarsko-slovenské hranice stanovené prvou Viedenskou arbitrážou považuje pre Maďarsko za vyhovujúce, keďže sa vytýčili po zohľadnení národnostného princípu. Zmeny si vie predstaviť iba v prípade bratislavského predmostia, resp. v spojitosti s výmenou niekoľkých maďarských obcí. Na doplnenie dodáva: „Je však potrebné poznamenať, že z hospodárskeho a zemepisného hľadiska by hranicu tvorila línia Veporských vrchov, resp. Spišsko-gemerského Rudohoria. Nesmieme však zabudnúť, že na východnom Slovensku žije početné rusínske obyvateľstvo, ktoré je v súčasnosti vystavené neľútostnému poslovenčeniu.” 21 Koncom 30-tych a začiatkom 40-tych rokov maďarská vláda venovala pozornosť postaveniu Rusínov. Podľa autora Slovensko hospodársky nepatrí k českej, ale ku Karpatskej kotline, preto by malo väčšie možnosti smerom na maďarskú Dolnú zem. Minulosť a budúcnosť Čechov a Slovákov zhrnul vo svojom spise nasledovne: „…Pred rokom 1919 ani historicky nikdy Slováci a Česi nežili spolu, ale vždy v osobitných štátnych útvaroch. Preto nie je ani dôstojné, ale ani odôvodnené pozastaviť alebo obrátiť späť vývoj, ktorý sa začal v roku 1919: samostatné Slovensko je nutné udržať. Toto samostatné Slovensko je však štátom Karpatskej kotliny, preto s ostatnými štátmi Karpatskej kotliny musí byť v užšom hospo20

Aladár Szegedy-Maszák (1903-1988) – diplomat. SZEGEDY-MASZÁK, A.: A magyar külügyminisztérium politikai osztálya vezetőjének emlékirata. In: Válogatta és szerkesztette Ring Éva. Helyünk Európában. I. zv. Budapest 1986, s. 665.

21

245

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

dárskom a politickom vzťahu, než so štátmi mimo Karpatskej kotliny. Popri absolútnej politickej samostatnosti musí udržiavať s Budapešťou úzke ekonomické a federalistické vzťahy…” 22 Podľa neho by neskoršiu plodnú spoluprácu s Poľskom umožnila ďalšia existencia Slovenska a zachovanie poľsko-maďarských hraníc. Tento spis síce britská diplomacia obdržala, ale nebrala ho vážne. Rokovanie maďarského parlamentného poslanca Ferenca Ronkayho Po tom, ako sme sa oboznámili so snaženiami maďarskej zahraničnej politiky v spojitosti so Slovenskom, vráťme sa k pokusom o ich realizáciu. Keďže sa maďarský vyslanec prostredníctvom oficiálnej diplomacie nemohol stretnúť s Tisom z rodinných dôvodov a nedostal pozvanie ani neskôr, musel nájsť iné riešenie na uskutočnenie rozhovoru. V tom čase prišla vhod cesta poslanca maďarského parlamentu Ferenca Ronkayho 23 na Slovensko. Maďarskú diplomaciu nabádal k spolupráci so Slovákmi fakt, že 9. februára 1943 poslali z Úradu propagandy redakciám slovenských politických novín pokyn vyzývajúci k tomu, aby v budúcnosti nenapádali opatrenia maďarskej vlády a vyžiadali si súhlas cenzúry a slovenského Ministerstva zahraničných vecí pred uverejnením každého článku, týkajúceho sa Maďarska. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí si prialo, aby slovenská tlač nepretriasala také protimaďarské otázky, ktoré môžu mať za následok diplomatické zásahy alebo protesty. Noviny sa museli vyhýbať urážlivým poznámkam a nesmeli kritizovať ani maďarské vnútropolitické pomery. Maďarská strana toto opatrenie hodnotila pozitívne. Návšteva Ronkayho sa uskutočnila vo vhodnom čase. Ronkay poznal Tisu už skôr, dokonca na Svetovom eucharistickom kongrese v roku 1938 v Budapešti ho on predstavil maďarskému ministrovi zahraničných vecí Kálmánovi Kányovi. 24 Vtedy sa pod Tisovým vedením začali tajné rokovania medzi Maďarskom a Slovenskom o otázke opätovného pripojenia Slovenska k Maďarsku. 25 Tiso vtedy kládol tri podmienky: 1./ Ústredný úrad s výkonnou mocou pre verejnú správu Slo22

Tamtiež. Ferenc Ronkay (1885-?) – banský inžinier, poslanec Národného zhromaždenia v Maďarsku. 24 Kálmán Kánya (1869-1945) – diplomat. Od r. 1921 stály zástupca ministra zahraničných vecí, v rokoch 1925 – 1933 vyslanec v Berlíne a od februára 1933 do novembra 1938 minister zahraničných vecí. Člen Hornej snemovne od r. 1935. 25 Pozri ÁDÁM, M.: A Versailles-i Közép-Európa összeomlása. In: Századok, 1999/4, s. 693. 23

246

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

venska a úradné používanie slovenského jazyka. 2./ Osobitný orgán v duchu národného zhromaždenia a zákonodarná moc vo vlastných vnútorných záležitostiach, v otázkach náboženstva a školstva. 3./ Rozpočtová kvóta. 26 Neskôr tri body doplnil o to, aby do jeho krajiny nevysielali veľký počet maďarských úradníkov. 27 O rokovaniach s Tisom v roku 1938 maďarskí politici vedeli, preto sa Ronkay nazdával, že v roku 1943 by mohli začať opäť rokovať – vtedy však už nie o pripojení, ale v záujme vytvorenia podmienok spoločnej kooperácie. Ronkay mal rozhovor s Tisom na jeho fare v Bánovciach nad Bebravou 20. marca 1943. Dôkaz, že Kállay mohol vedieť o Ronkayho rokovaniach s Tisom, nachádzame práve v Ronkayho zápise z dňa 23. marca 1943. Ronkay tieto informácie adresoval bezprostredne Kállayovi a vyhotovil mu detailný zápis. Maďarský poslanec začal svoju argumentáciu ekonomickými otázkami a opisoval hrozby napredovania nemeckého hospodárstva pre nepriaznivý povojnový stav. Načrtol výhody a účinky tisícročného spolužitia. Slovenský prezident na to reagoval nasledovne: „Aj ja som toho názoru, že s bezprostrednými susedmi sa majú udržiavať vždy najlepšie vzťahy, a prípadné diferencie sa majú urovnať rokovaním, lebo tretí sused ma už nezaujíma.” 28 Ronkay nerokoval s Tisom ako poverenec maďarskej vlády, ale ako súkromná osoba, a ubezpečil ho, že obsah ich rokovaní je dôverný a nijako sa o ňom verejnosť nedozvie. Ronkay – politik – vyjadril svoje z vnútropolitickej situácie na Slovensku. Tisovu vládu pochválil za jej korektný spojenecký vzťah s Nemeckom, zároveň však vyjadril svoje pochybnosti o tom, že určité vrstvy Slovákov majú blízko k benešovským ideám a iným slovanským nacionalistickým smerom. Sformuloval to nasledovne: „Viem si predstaviť, velebný pane, že tieto nespokojné sily môžu rozvrátiť vnútorný poriadok alebo budú sabotovať hospodársky život, tieto skupiny sa budú zdať Nemcom neznesiteľné a vtedy zakročia a spravia poriadok, čo je však totožné s protektorátom. Pre nás by bolo veľmi nepríjemné, ak by sa tento protektorát tiahol od Prahy po Zemplín“. 29 Tiso odmietal možnosť vytvorenia protektorátu na Slovensku. Keďže vláda neposkytla na to 26

ÁDÁM, M.: A Müncheni egyezmény létrejötte és Magyarország külpolitikája 1936-38; Diplomáciai iratok Magyarország külpolitikájához 1936-1945 (DIMK). II zv. Budapest 1965, dok. č. 403, s. 665 – 666. 27 Tamtiež, dok. č. 388, s. 645 – 646. 28 MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65. Hlásenie Ferenca Ronkayho Miklósovi Horthymu, 22. marca 1943. 29 Tamtiež.

247

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

na Slovensku. Keďže vláda neposkytla na to žiadny dôvod, túto možnosť vylúčil. Ronkay považoval napredovanie nemeckého veľkopriemyslu na Slovensku za nebezpečné, keďže v dôsledku toho by sa tak Slovensko, ako aj Maďarsko dostalo do takého ekonomického prstenca, vystúpenie proti ktorému by malo neistý koniec. Pokladal za oveľa účinnejšie, ak sa Slovensko a Maďarsko spoločne zúčastnia hospodárskej súťaže, teda nebudú „bojovať” samostatne, ale bok po boku, spoločne. Tiso na to reagoval takto: „Na túto situáciu sa aj ja pozerám s obavami, zo strany Nemcov aj na mňa dopadli dvakrát údery, ale tie musím znášať, lebo si to vyžaduje záujem môjho národa. Sám som tiež hľadal možnosti zblíženia sa. Pán poslanec dobre vie, že najprv u pána ministra zahraničných veci Kálmána Kányu, avšak na túto príležitosť si nerád spomínam, a inokedy opäť v roku 1939 u grófa Telekiho, keď sa mi dostalo odmietnutia...” 30 Potom sa Tiso opýtal, ako si vlastne predstavuje dohodu. Ronkay poukázal na to, že Kállaya považuje za takého realistického politika, s ktorým všetky rokovania dospejú skôr či neskôr k dohode. Zblíženie by bolo podľa neho dôležité aj preto, lebo si to vyžadujú ekonomické záujmy oboch štátov. Ronkay ohľadom budúcnosti spomenul, že ak by sa Slovensko dostalo do ruskej záujmovej sféry, tak by sa rýchlo poruštilo, ak by sa dostalo pod vládu Čechov, potom by mu hrozilo počeštenie, pokým nič také by mu nehrozilo zo strany Maďarov, patriacich do celkom inej jazykovej rodiny. Ronkay navrhol Tisovi ako prvý krok k dohode oboch štátov, aby napísal „na biely list” svoje predstavy a k týmto otázkam by sa mohla rozprúdiť spoločná debata. Tiso na to reagoval nasledovne: „Ja sám by som bol najradšej, ak by sme sa mohli ujať tohto návrhu, ale musím úprimne povedať, že takáto iniciatíva naráža u nás na duševné prekážky, pretože u nás má teraz verejnosť takú náladu, ktorá by nepotvrdila žiaden z mojich krokov a vyvolala by nepriaznivý účinok. Nadhodili sa medzi nami otázky ohľadom slovenskej menšiny žijúcej v Maďarsku, a v takýchto prípadoch pravidelne dostávam takú odpoveď, že vláda je vždy plná najlepších intencií, a ak došlo k neprávostiam, tak to muselo byť individuálnou akciou nižšie postaveného úradníka. Predsa by sa nemala táto otázka takto chápať“. 31 Ronkay spomenul aj ťažnosti maďarskej vlády. Podľa nich výpady ministra vnútra Macha oproti Maďarom sú neo30 31

Tamtiež. Tiso navrhol Telekimu menšie revízie hraníc, maďarské vedenie ich však odmietlo. Tamtiež.

248

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

podstatnené, nespravodlivé a protirečia historickým faktom. Tiso, zámerne nadľahčujúc otázku, sa vyjadril, že Macha nikto nemôže brať vážne. Podľa Tisu prekáža začatiu rokovaní aj to, že maďarská tlač a politika často argumentujú teóriou svätoštefanského štátu, čo slovenská verejnosť vždy vníma ako útok. Prostredníctvom Ronkayho Tiso požiadal Kállaya o pozastavenie tejto propagandy. Za odplatu Ronkay požiadal Tisu, aby zakročil v záujme vyhýbania sa útokom proti maďarskej menšine na Slovensku zo strany kompetentných slovenských úradov verejnej správy. Tiso prisľúbil v tejto veci pomoc a podotkol: „Viem, že sme navzájom odkázaní na seba, ako vždy počas histórie, a ako realistický človek viem, že tu musíme žiť aj umrieť“. Tiso slovami „tu musíme žiť aj umrieť” narážal na jednu zo skorších rečí Esterházyho, ktorý vtedy argumentoval v prospech spolupráce Maďarov žijúcich na Slovensku a Slovákov, keďže sú na seba navzájom odkázaní. Ronkay pri rozlúčke pozval Tisu na návštevu do Budapešti, na čo ten diplomaticky odvetil: „Raz snáď príde čas aj na to, najskôr sa však musí zmeniť tunajšia nálada“. 32 Je snáď zaujímavé dodať, že slovenská diplomacia nebola proti regionálnej spolupráci, nepredstavovala si ju však s Maďarskom, ale s Rumunskom. Koncom marca 1943 Tuka ponúkol Ionovi Antonescovi 33 oživenie bilaterálnej spolupráce so Slovenskom. Tuka mal výhrady voči tomu, že spolupráca sa nemôže rozvíjať v takej miere, ako by si to obe strany želali. Rumunských vedúcich prosil, aby presvedčili Nemcov, že táto spolupráca sa vytvára už v zmysle nemeckej koncepcie „Novej Európy” a presne by do nej zapadala. Slovensko to nemohlo urobiť, súc viazané Schutzvertragom, 34 preto by to malo urobiť Rumunsko. Do konca roku 1943 sa spolupráca uskutočnila v tom, že si navzájom vymenili svoje informácie ohľadom maďarskej vnútornej politiky a diplomatických krokov, avšak konkrétnu spoluprácu alebo kroky proti Maďarsku nepodnikli. 35 32

Tamtiež. Ion Antonescu (1882-1946) – rumunský maršal a politik. Od r. 1940 vedúci fašistickej diktatúry v Rumunsku. V roku 1946 ho ako vojnového zločinca odsúdili na smrť a popravili. 34 Schutzvertrag – Ochranná zmluva, v ktorej Nemecká ríša zaručila 25-ročnú nezávislosť Slovenska, kým Slovensko sa zaviazalo, že svoju zahraničnú politiku bude vyvíjať v úzkej spolupráci s nemeckou vládou, organizovanie svojej vojenskej sily zase uskutoční spolu s nemeckou brannou mocou. Popri tom súhlasí aj s vytvorením tzv. Schutzzone, ktorá sa tiahla po území Slovenska pred hranicami Protektorátu Čiech a Moravy od poľských až k niekdajším rakúskym hraniciam v 30 – 40 kilometrovom pásme. Na tomto území sa mohli zriaďovať len nemecké posádky a Nemci mohli slobodne stavať pevnosti. 35 SNA Bratislava, f. MZV, k. 193, č. 65/43. 33

249

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

Ďalšie maďarské pokusy o zblíženie Začiatkom apríla 1943 major Lipcsey, 36 maďarský vojenský atašé v Bratislave, pozval na príkaz svojich nadriadených na návštevu a rokovania do Budapešti slovenského poslanca Alojza Maceka, vedúceho Hlinkovej mládeže. Lipcsey sa nazdával, že je vhodný čas na maďarskoslovenskú spoluprácu. Podľa neho by s Macekom mal pricestovať aj jeden z vysokopostavených kolegov ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša. 37 Po nepriaznivom ohlase však Tiso zakázal cestu dvoch slovenských politikov do Maďarska. Bratislavský vyslanec Kuhl to komentoval nasledovne: „Z uvedeného plynie ponaučenie, že čas, vzhľadom na nemennú Tisovu nedôveru, ktorý označí celkový vývoj maďarsko-slovenských vzťahov, ešte nedozrel na to, aby sme slovenských verejných činiteľov pozývali na návštevu do Budapešti.“ Považoval za zbytočné aj pozývanie iných slovenských politikov, lebo tých nepustili. Kuhl vo svojom hlásení poznamenal, že v Bratislave bola badateľná ochota zblížiť a spriateliť sa s Maďarskom aj z viacerých smerov, ale v tejto veci bol rozhodujúci Tisov názor. 38 Ku koncu apríla sa objavila myšlienka stretnutia Kállaya s Tukom. Kuhl očakával zdvorilostnú návštevu, bez konkrétnych diplomatických výsledkov. Dôvod na to videl v tom, že Tuka, obávajúc sa obvinenia z maďarónstva, by nepristúpil na žiadnu spoluprácu, a ak by to predsa urobil, vzpriečil by sa Tisovi, čo by neriskoval. Považoval za málo pravdepodobné, že by Tiso dal súhlas k tomu, aby Tuka hoci len precestoval Maďarskom sám. 39 Vyslanec Spišiak viedol rozhovor začiatkom apríla 1943 aj s habsburským arcivojvodom Jozefom Augustom. 40 Stretnutie sa uskutočnilo o deň neskôr, keďže arcivojvoda sa predtým stretol aj s Horthym, a tam sa prerokovala aj slovenská otázka. Arcivojvoda Jozef vy36

Krstné meno majora Lipcseyho sa nepodarilo nájsť. Ferdinand Čatloš (1895-1972) – v r. 1939 – 1944 minister národnej obrany Slovenska. V čase SNP utiekol k povstalcom, ktorí ho ale zadržali. Následne prevezený do Sovietskeho zväzu, kde bol v r. 1944 – 1947 internovaný. V rokoch 1947 – 1948 bol pre skôr spáchané viny v Československu súdený a odsúdený, ale po krátkom väznení nakoniec prepustený. 38 MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65, č. 76/1943. Hlásenie z 13. apríla 1943. 39 Tamtiež, č. 89/1943. Hlásenie z 30. apríla 1943. 40 Arcivojvoda Jozef August Habsburský (1872-1962) – potomok palatínovskej vetvy rodu, maršal. Od 6. do 23. augusta 1919 guvernér Maďarska. Poslanec hornej snemovne od r. 1926. 37

250

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

hodil Spišiakovi na oči, že Slovensko si v rámci Osi želá oživenie Malej dohody. Ozrejmil, že on je toho názoru, aby slovenské územia stratené Viedenskou arbitrážou Maďari vrátili Slovensku. To by však bolo možné iba vtedy, ak Slovensko pristane na spoluprácu s Maďarskom alebo si zvolia spoločnú konfederáciu. Spomenul, že podľa Horthyho mienky sa na Balkáne uskutoční anglosaské vylodenie, a preto je dôležité, aby Slovensko prízvukovalo svoju suverenitu, resp. samostatnosť. 41 Maďarská politika sa nazdávala, že takto by sa mohla uskutočniť obrana proti benešovskej politike. Chceli zabrániť realizácii plánov Benešovho okolia o obnove Československa. Začiatkom apríla 1943 vyšlo v slovenskej tlači viacero článkov napádajúcich Maďarsko, proti ktorým Maďari protestovali u Nemcov. Pod vplyvom toho Ludin, nemecký vyslanec v Bratislave, protestoval u Tuku a upozornil ho, že podľa platnej zmluvy medzi Slovenskom a Nemeckom má byť súlad medzi týmito štátmi a Slovensko má zastávať záujmy Nemecka, pričom vyzdvihol, že roztržky medzi spojencami nie sú v záujme Nemecka. 42 Tuka odpovedal vyslancovi Ludinovi 21. apríla 1943 listom, v ktorom vysvetlil, že oni sa prostredníctvom tlače iba bránili voči predchádzajúcim maďarským útokom, keďže Maďari hlásali názory odporujúce nemeckej koncepcii „Novej Európy“, a tvrdia, že Maďari predstavujú v Karpatskej kotline dominantnú silu a pasujú sa za podunajskú európsku mocnosť. Podľa Tuku by táto koncepcia znamenala, že časom Maďarsko dostane podunajské štáty do vlastnej záujmovej sféry, a nebolo by preň problémom opätovné vytvorenie Uhorska. A podľa jeho mienky sa Slovensko musí tomu brániť. Maďarská diplomacia ich preto zhadzuje pred Nemcami, lebo im chce nanútiť pasivitu voči rozmáhajúcim sa maďarským revizionistickým snaženiam. Podľa Tuku Maďari veria vo víťazstvo spojeneckých mocností, preto konštruujú takú situáciu, aby mohli tvrdiť, že Slováci by sa radšej pripojili k Maďarsku. 43 Tuka nemeckému vyslancovi sľúbil, že nebudú Maďarov napádať cez tlač. Naopak, pravidelne posielali Nemcom tie články z maďarskej tlače, ktoré oni považovali za revizionistické. Tuka rozoslal svoj list na všetky slovenské ambasády v Európe s poznámkou, že z neho jednoznačne vidieť, ako sa maďarská politika snaží pripraviť možnosť na zrušenie nemeckého vplyvu v Karpat41

SNA Bratislava, f. MZV, k. 187. Budapesti Szlovák követség jelentése 29/43 szám alatt. SNA Bratislava, f. MZV, k. 151, č. 217/234/43. 43 SNA Bratislava, f. MZV, k. 151, č. 217/1285/43. 42

251

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

skej kotline, ktorý pokladajú za cudzorodý v tomto regióne. 44 Tento Tukov krok ukázal nemožnosť navzájom priblížiť maďarské a slovenské politické predstavy, a zároveň poukazoval aj na budúci neúspech maďarských pokusov. Rokovania Jozefa Tisu a Hitlera Slovenský prezident nebral ohľad na rozhovor s Ronkaym. Neodcestoval do Budapešti, ale do Nemecka, kde dal Hitlerovi najavo svoje znepokojenie z tónu maďarskej tlače a svätoštefanskej štátnej idey. V slovenskom vedení vyvolali Kállayove pokusy o nadviazanie kontaktov so západnými spojencami dojem, že chce všetkými silami zabezpečiť územné zisky, ku ktorým prišlo Maďarsko pod patronátom Nemcov. Hitler vedel, že Tisu a jeho kolegov si môže získať, ak Slovensku zaručí územnú integritu a zachovanie štátnosti na jednej strane, a na druhej strane zas odsúdi svätoštefanskú ideu. Skutočné Hitlerove pocity spojené s Maďarskom odzrkadľuje najlepšie zápisnica, ktorú spísali na nemeckom ministerstve zahraničia pri rokovaniach s prezidentom Tisom dňa 22. apríla 1943 (teda päť dní po Horthyho návšteve). Tiso sa sťažoval na maďarské revizionistické snahy a na propagandu, ktorá smerovala k opätovnému vytvoreniu tisícročnej svätoštefanskej ríše. Hitler na to veľmi rázne reagoval: „Svätoštefanská ríša so svojimi tisícročnými hranicami už nikdy neožije.“ A ďalej konštatoval: „Nemecko by nikdy nedopustilo, aby sa Maďarsko prípadne obrátilo proti Slovensku“, keďže Nemecko predtým poskytlo Slovensku územnú záruku. Führer podotkol: „Je nesporné, že Maďarsko by sa nikdy neopovážilo napadnúť Slovensko“. 45 Počas rokovaní Hitler hovoril s uznaním o spolupráci, ktorú Slovensko prejavuje v oblasti výchovy mládeže; zato však poznamenal, že v podstate nepotreboval s Tisom prerokovať žiadne závažné otázky a stretol sa s ním preto, aby pred celým svetom demonštroval, že Slovensko je štátom samostatným, s ktorým má Nemecko priateľské vzťahy. Hitler sa s pochvalou zmienil o tom, že okrem Talianska nemá Nemecko ešte takého spojenca, s ktorým by malo tak málo problémov, ako so Slovenskom. Na tomto istom rokovaní Führer v spojitosti s maďarsko-rumunským vzťahom poznamenal, že ak by po skončení vojny Maďari a Rumuni chceli medzi sebou bojovať, Nemeckú ríšu to zaujímať nebude, ale „Slovensko 44 45

SNA Bratislava, f. MZV, k. 143, č. 1440/43. RÁNKI, G.: Hitler hatvannyolc tárgyalása 1939-1944. II. zv. Budapest 1983. s. 114 – 115.

252

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

môže s dôverou počítať s ochranou Nemecka”. 46 Vyhlásil, že Horthymu dal najostrejšou formou najavo nedôveru voči Kállayovi, ktorý v ňom svojím správaním vzbudil dojem, akoby už neveril vo víťazstvo Nemecka a jeho spojencov, čím spôsobil mimoriadne veľkú škodu. Keď sa Tiso opäť zmienil o propagande Maďarov o opätovnom nastolení tisícročných hraníc, Führer poznamenal, že tisícročná hranica v skutočnosti nikdy neexistovala a Maďari si len jednoducho nárokujú všetky územia, kde počas tisíc rokov niekedy žili Maďari. Zápisnica z rozhovorov nemeckého a slovenského štátnika dobre demonštruje, ako šikovne využíval Hitler Tisov strach pred novými maďarskými územnými požiadavkami. Hitler sa počas rokovaní snažil maďarskú hrozbu prezentovať ako Damoklov meč, ktorý visí nad hlavami slovenských politikov, obávajúcich sa politikov maďarských. Môžeme vyzdvihnúť, že Hitler počas rozhovorov s maďarskými politikmi Slovensko nespomenul, vediac, že sa najviac obávajú Rumunska, a preto ich strašil rumunským nebezpečenstvom. O skutočnej podstate rozhovoru s Tisom sa Hitler zmienil až vtedy, keď podotkol potrebu prítomnosti v oblasti Malých Karpát (mal na mysli Schutzzone) niekoľkých nemeckých bajonetov v oblasti Malých Karpát (mal na mysli Schutzzone). Takto, s odvolaním sa na maďarskú hrozbu, mohol predchádzajúce obsadenie slovenských území ešte viac legalizovať. „Maďari by sa tam nikdy neodvážili zaútočiť, lebo to stanovisko je vojenským odrazovým mostíkom, ktorý znemožní každú ofenzívu.“ O tomto rokovaní získal informácie aj maďarský vyslanec v Bratislave od Esterházyho, ktorý sa o udalostiach informoval prostredníctvom slovenského poslanca Aladára Kočiša. Esterházy sa sťažoval Kočišovi na stupňovanie protimaďarskej politiky slovenskej politickej elity. Kočiš to odôvodnil návštevou slovenských štátnikov u Hitlera. Na vysvetlenie povedal, že si Mach dal zavolať jeho aj ďalších slovenských politikov a informoval ich, že rozhovory s Hitlerom priniesli Slovákom len úspechy, keďže sa im dostalo samej pochvaly, kým maďarské politické vedenie vodca trištvrte hodiny karhal, a aj o Horthym odzneli len zlé a posmešné poznámky. Mach vyhlásil, že Hitler ohľadne slovenskomaďarských vzťahov priam posmeľoval Slovákov, aby Maďarom „podkúrili“ ešte viac. Kočiš Macha vystríhal, aby boli obozretnejší voči takémuto nemeckému posmeľovaniu, lebo je síce možné, že Hitler pred slo46

Tamtiež, s. 116.

253

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

venskými štátnikmi ohováral maďarské vedenie, ale taktiež je pravdepodobné, že takisto ohováral Slovákov pred Maďarmi. Kočišova mienka bola, „…Nemci hrajú špinavú, dvojtvárnu hru s menšími stredoeurópskymi štátmi, a už ani z hľadiska neistej budúcnosti by nebolo žiadúce stať sa nástrojom takejto hry“. 47 Mienku slovenského poslanca podporili viacerí prítomní, ale Mach ich zahriakol a trval na svojom názore. Podľa Kočiša sa situácia na Slovensku pre maďarskú diplomaciu nepriaznivo vyvinula, lebo teraz by sa už darmo obracali na Nemcov v prípade slovenského podpichovania, neboli by vypočutí. Maďarský vyslanec v Bratislave komentoval svoje informácie takto: „…ak aj Mach možno preháňal, som presvedčený o tom, že Slováci naozaj mohli dostať od Hitlera nejakú podporu, lebo ako som o tom už bol opakovane podal hlásenie, vrátili sa z hlavného stanu očividne v dobrej nálade, a odvtedy sa hrajú na ešte väčších chlapcov“. 48 Hlásenia maďarského vyslanca v Bratislave o vývoji bilaterálnych vzťahov V júni 1943 sa v slovenskej tlači opäť objavili ostrejšie výpady proti Maďarsku. Kuhl za najvýznamnejší zdroj v tomto smere označil Gardistu, politický denník popierajúci oprávnenosť svätoštefanskej idey. Gardista priebežne využíval všetky možnosti, aby mohol zaútočiť na maďarskú politiku a maďarskú menšinu na Slovensku. Kuhl spomenul, že v poslednom článku Gardista bičoval Maďarov žijúcich na Slovensku preto, lebo v niektorých menších mestách Slovenska iniciovali slúženie katolíckych omší v maďarskom jazyku. Tento fakt spomínaný denník interpretoval tak, že maďarská menšina chce takýmto spôsobom vyvinúť na Slovákov tlak odnárodňovania. Kuhl vo svojom hlásení napísal, že pod vplyvom situácie sa trošku čudoval, keď bol na návšteve u Tuku, a ten mu na konci rozhovoru poznamenal: „…chvála Bohu, slovensko-maďarské dobré vzťahy sú nemenné a v poslednom čase ich nenarušila žiadna mimoriadna udalosť. Lebo menšie incidenty, prešľapy policajtov a žandárov, sa nepočítajú“. Kuhl odpovedal, že on nevidí obojstranné vzťahy natoľko ružové, „…veď stačí poukázať na denno-denne sa opakujúce články v kontrolovanej a riadenej slovenskej tlači, ktoré bez akýchkoľvek dôvodov a opodstatnenia napádajú, hania, dokonca pľuhavia Maďarsko a maďar47 48

MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65, č. 107/1943. Hlásenie z 26. mája 1943. Tamtiež.

254

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

skú menšinu, aby sa vo mne vzbudili pochybnosti ohľadom úprimnej snahy Slovenska vylepšiť alebo aspoň normalizovať slovensko-maďarské vzťahy“. 49 Tuka zľahčoval význam útokov slovenskej tlače, neprisľúbil však ich pozastavenie. Dňa 22. júna 1943 si dal opäť predvolať maďarského vyslanca Kuhla, aby mu vyčítal, že maďarskí politici, prichádzajúci na Slovensko pod zámienkou dovolenky v Tatrách či v Piešťanoch, viedli politické rozhovory priamo s prezidentom Tisom, pričom jeho aj ministerstvo zahraničia obišli. Dodatočne sa dozvedel až o dvoch takýchto prípadoch. Tuka spomenul poslanca Ronkayho a novinára Ferenca Vajtu, spolupracovníka novín „Új Magyarság“. Kállay na Tukove obvinenia v neskoršom liste odpovedal, že ním spomínaný žurnalista nebol na Slovensku od roku 1933 a v spomínanom čase cestoval cez Slovensko len ako tranzitný cestujúci počas svojej cesty do Berlína, a pred svojou cieľovou stanicou sa nezastavil. Pravdepodobne sa mohol stretnúť s istým nemeckým diplomatom vo vlaku, a s ním mohol prediskutovať obojstranné vzťahy, o čom sa následne mohli dozvedieť aj slovenskí politici. 50 Tukovo pohoršovanie sa vyslanca Kuhla prekvapilo. Vyjadril sa, že on nemá žiadne poznatky, a ak sa také prípady aj udiali, môžu sa interpretovať len ako individuálne akcie na vlastnú zodpovednosť. Tuka prijal Kuhlovu odpoveď s úľavou, keďže mimoriadne žiarlil na prezidenta Tisu a obával sa toho, že by sa bez neho dospelo k akejsi oficiálnej či polooficiálnej dohode medzi dvoma štátmi. Vyslanca Kuhla pravdepodobne skutočne neinformovali, a preto sa vyjadril natoľko jednoznačne. Kuhl tiež predpokladal, že to bol vyslanec Spišiak, ktorý pomáhal pri zorganizovaní týchto stretnutí. 51 Tuka na konci rozhovoru poznamenal, že sa javí existencia „vedľajšej vlády” aj v Maďarsku, nielen na Slovensku, kde ich je dokonca viac. Kállay listom z dňa 21. júna 1943 vyvrátil Tukove obavy z „vedľajšej vlády“ fungujúcej v Maďarsku, ktorá by prípadne vyvíjala nezodpovedné zahranično-politické akcie z vlastnej iniciatívy. V júni 1943 sa vyslanec Kuhl obrátil listom 52 na mimoriadneho vyslanca a povereného ministra Jenő Ghyczyho, aby zaistil u ministerského predsedu Kállayho zabránenie samozvaným pokusom maďarských politikov o rokovania s vedúcimi slovenskými politickými kruhmi, pretože výskyt takýchto prí49

MOL, f. KÜM, K-64, k. 464, zložka 65, č. 118/1943. Hlásenie z 13. júna 1943. MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65, č. 121/1943. 51 Má na mysli stretnutie s Ronkaym. 52 MOL, f. KÜM, K-64, k. 100, zložka 1943/65, č. 284/res 1943. 50

255

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

padov obmedzuje účinné pôsobenie oficiálnej maďarskej zahraničnej politiky a ďalej stupňuje nedôveru Slovákov. Kuhl zazlieval, že kvôli skorším prípadom bude dosť ťažké dospieť k dohode, ak dobrovoľní záchrancovia vlasti narozprávajú slovenským politikom „zahraničnopolitické bludy”. Fakt neoficiálnych rokovaní slovenských a maďarských politikov si všimli aj Nemci. Edmund Veesenmayer 53 vyhotovil o tom aj oficiálny zápis pre Ribbentropa, v ktorom načrtol možnosť existencie tajných vzťahov medzi dvoma štátmi. Veesenmayer mapoval situáciu v marci 1943 v Budapešti a v júli 1943 už v Bratislave. Cieľom jeho bratislavského pobytu malo byť vyriešenie židovskej otázky. 54 Vo svojom hlásení hlboko odsúdil Kállayho za nedodržanie spojeneckej vernosti voči Nemcom, dokonca chvíľu podozrieval aj Tisu, avšak vo svetle dodatočných poznatkov o udalostiach vidíme, že celkom neopodstatnene. Koniec príbehu poznáme a mali sme možnosť porovnať viacero prameňov. Je načase položiť si otázku, či malo Maďarsko reálnu šancu na vystúpenie z nemeckého spojenectva, resp. na spoluprácu s vedením Slovenska. Je zrejmé, že na jeseň 1943, prípadne v auguste 1944 by malo spoločné „obrátenie Šavla“ alebo pokus o vystúpenie z vojny mimoriadny morálny význam, avšak jeho dopad je už dodatočne nevypočítateľný, najmä ak máme na mysli, ako by to mohlo ovplyvniť zmeny frontových línií. Ak preskúmame podmienky, za ktorých dochádzalo k obratom v spojeneckých štátoch Nemecka, resp. k povstaniam v okupovaných krajinách počas druhej svetovej vojny, zistíme nasledujúce fakty: V Taliansku k obratu došlo v lete 1943, v čase vylodenia v Kalábrii; v Rumunsku v auguste 1944, keď sa boje viedli už na rumunskom území; parížske povstanie vypuklo v auguste 1944, keď spojenecké sily tiahli na Paríž; v Bulharsku v septembri 1944, keď sovietska armáda stála na bulharských hraniciach; obrat vo Fínsku, resp. SNP sa takisto odohrali za podobných okolností; pražské povstanie v máji 1945, keď Nemecko už bezpodmienečne kapitulovalo. Je nesporné, že v prípade Maďarska by bol znamenal obrat na jeseň 1943 alebo začiatkom 1944 oveľa väčšie riziko, než v ostatných štátoch, lebo tu sa nemohlo počítať

53

Edmund Veesenmayer (1904-1977) – nemecký plukovník SS. Veliteľ viacerých tajných akcií v Bratislave, od marca 1944 budapeštiansky vyslanec Nemecka a jeho splnomocnený poverenec. V norimberskom procese bol odsúdený na 20 rokov, ale po niekoľkých rokoch sa dostal na slobodu. 54 MATIC, I., P.: Edmund Veesenmayer. München 2002, s. 177 – 178.

256

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

s možnosťou, že rýchle napredovanie vojsk Spojencov môže zabrániť nemeckej okupácii. Činnosť Kállayovej vlády nakoniec nedosiahla úspech, čo sa môže sčasti prisúdiť aj tomu, že sa nepodarilo vytvoriť spoluprácu so susednými štátmi, resp. že sa nedostavila konkrétna pomoc západných mocností. Tak Slovensko ako aj Rumunsko chceli dosiahnuť revíziu I., resp. II. Viedenskej arbitráže, maďarské vedenie však trvalo na zachovaní už vytvoreného status quo. Tieto krajiny sa k sebe navzájom priblížili vďaka svojim totožným teritoriálnym záujmom, dokonca na slovenskej strane sa plán akejsi „Malej dohody“ pod vedením Nemecka predostrel už v roku 1941, a ako tretí štát sa malo pripojiť Chorvátsko. Protimaďarská politika Slovenska a Rumunska mimoriadne znížila šance zahranično-politického obratu, keďže sa mohla stať účinným nástrojom v rukách Nemcov na brzdenie Maďarska. Hitler na to nezabudol a zásluhou jeho informátorov opäť vzplanulo jeho podozrievanie voči maďarskej vláde. Je nepravdepodobné, že v rokoch 1943 – 1944 by bol vedúci predstavitelia Slovenska ochotní spolupracovať kvôli predchádzajúcim nezhodám. Ani slovenská verejnosť nebola dostatočne zrelá na nadviazanie týchto vzťahov. Tiso za svojho hlavného spojenca považoval každopádne Nemecko, a to z dvoch dôvodov: jednak pre zabránenie maďarským územným požiadavkám, jednak v záujme prinavrátenia stratených území. Nemci posmeľovali alebo naopak krotili aj Tisu, vždy podľa svojich aktuálnych záujmov. Bilaterálne maďarsko-slovenské rokovania zostali až do konca jednostranné a neúspešné. Tiso nemienil spolupracovať s Kállayom, na to príliš dôveroval Nemcom. Nikdy nemal pocit, že by bola potrebná korekcia jeho politiky zameranej na Nemecko, nepochyboval o správnosti krokov, ktoré vykonal systém Slovenského štátu, kým bol on pri moci. V roku 1944 vyhlásil aj to, že Nemecko nezradia ani v tom prípade, ak by bolo porazené. Politickú zaslepenosť vedúceho slovenského politika nič nedokazuje lepšie než fakt, že po Hitlerovej samovražde, spáchanej začiatkom mája 1945 v Berlíne, poslal zo svojej emigrácie v Rakúsku blahoprajný telegram novému nemeckému ríšskemu kancelárovi Karlovi Dönitzovi, v ktorom ho ubezpečil o spojeneckej vernosti slovenského štátu. 55 Pre Hitlera predstavovalo dôležitú výhodu pri realizácii jeho stredoeurópskych plánov to, že smelo mohol počítať so stálymi protikladmi malých štátov. 55

KAMENEC, I.: Trauma. Bratislava 1992, s. 57.

257

István Janek: Pokus ministerského predsedu Miklósa Kállayho o zorganizovanie spoločného vystúpenia z vojny s vedúcimi činiteľmi Slovenska v roku 1943

Využívanie týchto protikladov nebolo priťažkou diplomatickou úlohou pre nemeckú politiku. Prejavovala sa ako sila zabezpečujúca poriadok, resp. ako ochranca jedného proti druhému. Bola to klasická politika v zmysle princípu „rozdeľuj a panuj”, ktorú uplatňovali brilantným spôsobom nemeckí štátnici vo vzťahu k Slovákom i Maďarom. Popritom je zarážajúci fanatizmus slovenskej politiky, ktorá ani v záverečnej fáze druhej svetovej vojny neurobila jediný konkrétny krok v záujme oslobodenia sa z nemeckého spojenectva, ktoré sa stávalo čoraz nepohodlnejším a hrozilo zánikom. Spätne vidíme, že v tomto ohľade nevypracovali žiaden politický plán na prestúpenie. Predstavy o zachovaní Slovenského štátu v povojnovej Európe sa pohybovali na pôde iracionality, a boli to najskôr iba želania a naivné myšlienky, ktorým chýbalo realistické hodnotenie skutočného stavu vecí, politickej a vojenskej situácie na Slovensku i v Európe. Niektorí z hlásateľov týchto myšlienok ešte stále verili v obrat v priebehu vojny, čo očakávali jednak od použitia sľúbených nemeckých tajných zbraní, jednak od rozpadu antifašistickej koalície a po ňom nasledujúcich separátnych mierov. V rokoch 1943 – 1944 tak Slovensko, ako aj Maďarsko bojovalo proti tomu, aby sa s nimi zahrávali ako s bábkami, a snažili sa v najväčšej možnej miere zachovať svoje vlastné pole pôsobnosti a manévrovacie schopnosti. Ako sme však videli, bezvýsledne. Na spoločnú dohodu šancu nemali, lebo sa nedokázali povzniesť nad svoje krivdy z minulosti.

258