[27] Borza (2)

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku a prechod frontu v rokoch 1944 – 1945 Peter Borza The territory of Eastern Slovakia in the second half of 1944 became place of immediate battles between proceeding Red army and receding German army. These fighting operations also affected the inhabitants of Greek Catholics parishes living in districts Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Bardejov. The hierarchy of Greek Catholic Church was looking at the progress of the liberating army with major apprehensions caused by the communist ideology spread by the Red army. The apprehensions of church representatives were expressed in the Instruction the aim of which was to teach the clergy how to behave in war state. The war events themselves made space for heroic and deeply human deeds of clergy in their serving to believers.

Postup Červenej armády na východnom fronte a jej priblíženie sa k hraniciam Slovenska, vyvolávalo u obyvateľov dedín ležiacich pri východnej hranici nemalé obavy z blížiacich sa bojov. Zhromažďovanie nemeckých vojsk, partizánska činnosť a rôzne sporadické bojové operácie v okresoch Bardejov, Stropkov, Medzilaborce a Svidník predznamenávali, že táto oblasť východného Slovenska sa o krátky čas stane bojiskom. Predzvesťou príchodu Červenej armády bol aj zvyšujúci sa počet utečencov z Generálneho gubernátu 1 , ktorým sa podľa svojich možností s veľkou obetavosťou venoval prešovský biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM. Medzi utečencami nechýbalo aj gréckokatolícke duchovenstvo, keď spolu s rodinami, a veľakrát aj s veriacimi, opustilo svoj domov zo strachu pred represáliami, ktoré sprevádzali prechod frontu. Samotná Červená armáda a s ňou aj šíriaca sa komunistická ideológia vyvolávala znepokojenie a rôzne obavy u hierarchie gréckokatolíckej cirkvi. 2 Tieto obavy našli svoje vyjadrenie v 32 bodovom dokumente (inštrukcii) vydanom v roku 1944, ktorý podrobne informoval o rôznych nebezpečenstvách sprevádzajúcich príchod Červenej armády. Biskup P. P. Gojdič, OSBM v inštrukcii adresovanej kňazom podal návod, ako sa majú zachovať počas vojnového stavu. V jednotlivých bodoch sa snažil vystihnúť všetky problematické oblasti. Z listu vyplýva jeho obava z blížiacej sa Červenej armády ako nositeľky komunistickej ideológie; obava z ničenia a rabovania chrámov, zatýkania duchovných a rôznych represálií namierených proti veriacim. 3 1

LACKO, M.: Situačné hlásenia okresných náčelníkov január – august 1944. Trnava 2005, s. 251 – 253. Porovnaj POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 110 – 111, 345. 3 Archív Gréckokatolíckeho biskupstva (AGKB) v Prešove, inv. č. 79, sign. 58, rok 1944 prezidiálne spisy (prezid.). Inštrukcia farárom ako sa zachovať vo vojnovom stave. 2

271

Peter Borza: Gréckokatolícka cirkev na Slovensku a prechod frontu v rokoch 1944 – 1945

V prvom bode inštrukcie radil kňazom, aby v prípade podpory vlastných veriacich zostali na svojom mieste vo farnosti, ale ak by táto podpora chýbala majú vzhľadom na vlastnú bezpečnosť opustiť farnosť. V druhom bode dovolil kňazom odložiť kňazské oblečenie a obliekať sa ako civil. Po tretie nariadil kňazom vyhľadať vo farnosti úprimne veriacich ľudí, ktorí by boli ochotní všemožne pomôcť napr. poskytnúť dočasný úkryt pre kňaza, ukryť cenné chrámové zariadenie (bohoslužobné šaty, kalichy a iné). V ďalšom bode nariadil zničiť akékoľvek zoznamy osôb, členov spoločenstiev. Dôvodom bol strach z reakcie boľševikov vyjadrený slovami: „lebo na to sú boľševici veľmi citliví, okamžite dajú zatknúť všetkých členov, alebo ich zastrelia z obavy, že ide o kontrabandu“. 4 V piatom bode odporúčal rozdať Katechizmy a Biblie po štyri kusy pre sto veriacich. Ostatné knihy mali byť rozdané po dedinách do úschovy verných ľudí, a tak poslúžiť neskôr v prípade potreby. Po šieste bolo potrebné zabezpečiť tajné spojky ľudí, ktorí by v prípade potreby priniesli dôležitú správu, list, zabezpečili liturgické víno alebo múku na bohoslužobný chlieb. Títo ľudia mali zabezpečiť kontakt medzi duchovenstvom a biskupom. Biskup ešte odporúčal, aby to boli úprimne veriaci ľudia pokiaľ možno nenápadní, napr. pastieri, alebo ľudia idúci do mlyna. 5 Prvých šesť bodov počíta s vážnym nebezpečenstvom hroziacim cirkvi zo strany prichádzajúcej Červenej armády. Badať obavu z prenasledovania, na ktoré sa bolo treba dobre pripraviť. Zabezpečiť katechizáciu aj v prípade, že by vo farnosti dlhšie chýbal kňaz. Mali tomu poslúžiť knihy rozdané veriacim. V ďalšom bode inštrukcie odporúčal kňazom aby si zaobstarali veľké množstvo liturgického vína a múky potrebnej na pečenie bohoslužobného chleba – prosfory. Ďalej nabádal duchovenstvo k nepriamej podpore partizánov, ktorá spočívala v ich neudávaní represívnym zložkám štátu a tiež sa nemali negatívne vyjadrovať na ich adresu. Rovnako zakázal konať akékoľvek diela vyvolávajúce pobúrenie u veriacich. Odporúčal rozdať aj vlastnú knižnicu medzi úprimných veriacich a tiež vystríhal pred agentmi provokatérmi. Vyjadril súhlas s vyvesením zástavy na chráme v prípade požiadavky vojakov. V dvanástom bode zakázal kritizovať režim tak v súkromí ako aj verejne 4 5

Tamtiež. Tamtiež.

272

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

a prísne vystríhal pred obranou kapitalizmu. Neodporúčal nosiť pri sebe veľké množstvo peňazí. V pätnástom bode sa dotkol dôležitých dokumentov akými sú matriky, ktoré mal kňaz odovzdať starostovi, lebo ako sa domnieval, je to v záujme obce a ľudí aby sa nestratili. Svoje osobné dokumenty si mal kňaz dobre uschovať. Varoval pred držaním máp, najmä vojenských, kvôli čomu by sa mohol dostať do podozrenia. V osemnástom bode myslel na aktívnych kňazov, ktorí zjavne podporovali režim Slovenskej republiky. Týmto odporúčal aby si zabezpečili falošnú legitimáciu, najlepšie na meno mŕtvej osoby so zhodným rokom narodenia. Povzbudzoval k starostlivosti o biednych, chudobných a chorých. Kňazom zakázal účasť na akejkoľvek ozbrojenej revolúcii. V prípade deportovania do koncentračného tábora sa mali teplo obliecť a aj tam šíriť evanjelium. Nemali sa správať provokatívne k strážam, ale udržiavať s nimi dobré vzťahy. 6 Po týchto bodoch týkajúcich sa predovšetkým samotnej osoby kňaza nasledovali inštrukcie k zabezpečeniu núdzovej pastoračnej služby veriacim vo vojnovom stave. V záujme zachovania apoštolského diela mal kňaz poučiť katechétov, chlapcov a dievčatá, mužov a ženy. Každý mal pôsobiť v rámci svojho stavu. Úlohou kňaza bolo aj naučiť ľudí krstiť a uzatvárať manželstvo v núdzi. Chrámové peniaze sa mali rozdeliť medzi viacerých veriacich. Kvôli leteckým náletom bolo dovolené sláviť sv. liturgiu aj večer, nie ako to bolo v rámci cirkevných predpisov len ráno. V dvadsiatom siedmom bode sa odporúča zložiť sľub vernosti novým predstaviteľom krajiny ak o to požiadajú. Následne sa inštrukcia zaoberá problémom liturgizovania počas náletov. V prípade, že sa nedá sláviť liturgia, bolo dovolené vykonať len to podstatné, teda slová ustanovenia Eucharistie (chlieb, víno a slová premenenia). 7 Počas slávenia sv. liturgie, keď by nálet nastal pred konsekráciou, bolo možné sv. liturgiu prerušiť, ak po konsekrácii, tak mal kňaz premenené dary okamžite skonzumovať. Biskup nedovolil uschovávať Eucharistiu na fare. Veľmi povzbudzoval k apoštolátu modlitby za skoré skončenie vojny a obrátenie nešťastného ruského národa. V poslednom 32 bode sa v inštrukcii hovorí o situácii ak by vôbec nebolo kňaza. 6

Tamtiež. Originál textu je písaný v rusínskom jazyku, tzv. jazyčí, preto ho uvádzame kvôli presnosti v origináli: „28, Jesli by ne možno liturgizovati, tohda golovno to poderžati, to jest učreždenie Božeje (víno, prosfora, presuščestvlenie)“. AGKB v Prešove, inv. č. 79, sign. 58, rok 1944, prezid. Inštrukcia farárom, ako sa zachovať vo vojnovom stave.

7

273

Peter Borza: Gréckokatolícka cirkev na Slovensku a prechod frontu v rokoch 1944 – 1945

V takom prípade mali ľudia sláviť obrady sami, rôzne liturgické piesne, sv. ruženec, moleben a iné. Takáto situácia nastala až päť rokov po skončení vojny, keď došlo k násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. 8 Nemôžem s istotou povedať či inštrukcia bola distribuovaná všetkým, alebo len niektorým kňazom. Dr. Marián Potaš, blízky spolupracovník biskupa P. P. Gojdiča, OSBM mi v rozhovore potvrdil, že danú inštrukciu pozná, ale na druhej strane pochyboval, či si to kňazi aj dostatočne uvedomovali, alebo verili jej obsahu. V septembri 1944 zaslal biskup P. P. Gojdič, OSBM informatívny list chargé d´affaires Mons. G. Burziovi o vojnových pomeroch na východnom Slovensku. Zmienil sa o škodách spôsobených bombardovaním Prešova a o veľmi smutnom stave na dedinách pri východných hraniciach Slovenska. V tom čase už okresy Medzilaborce, Svidník, Stropkov a Bardejov spadali do pásma bezprostredných bojov. Podľa biskupa boli obce týchto okresov vypálené 9 alebo pre stále bombardovanie a prestrelky úplne prázdne. Veriaci sa skrývali v lesoch alebo po 8

Michal Fedor vo svojej knihe o likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v ČSR uvádza jedno zo svedectiev: „Doma zatiaľ ľudia bojkotovali pravoslávneho kňaza, resp. kurzistu. Keď prišiel do kostola on, neprišli oni, keď odišiel, zišli sa veriaci a sami konali bohoslužby. Časti liturgie, ktoré spieva kňaz, prechádzajú tichom.... V tom tichu trvá duchovné spojenie s vyhnaným kňazom, znamená vzdor voči zriadeniu, ktoré sa stalo v ich očiach naháňačom „schizmatickej viery“, „skúškou Satanáša“. (...) Ľudia sa naučili tajne vyhľadávať kňaza, tajne krstiť, konať tajné bohoslužby i po domoch, ba postaviť sa proti vrchnosti so sekerou a vidlami v rukách“. FEDOR, M.: Z dejín Gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945 – máj 1950. Košice 1993, s. 286-287. 9 Najťažšie boje prebiehali v Dukelskom priesmyku v Svidníckom okrese. Svedectvo obyvateľky dedinky Dobroslava Anny Berežnej približuje tieto dni nasledujúco: „V štyridsiatom štvrtom, kedy vojna pod Duklou vrcholila, som mala iba dvadsaťštyri. Život pred sebou a v ňom veľké plány. No k rodnej Dobroslave sa začalo sťahovať stále viac a viac vojska, stále častejšie, stále hlasnejšie a stále bližšie duneli delá, nízko nad dedinou prelietali vojenské lietadlá, po úzkej ceste rachotili oceľové pásy tankov. V jednu noc ohnivé strely už nelietali iba ponad Dobroslavu, ale ako hustý ohnivý dážď dopadali na dedinu, na domy, na sýpky, do záhrad a do polí. Ráno z Dobroslavy neostalo nič, ani jeden dom, ani jeden strom, ani jedna sýpka. Všetko zhorelo v plameňoch. Iba hore na vŕšku, na kraji dediny ako zázrakom ostal stáť drevený chrám. Rozstrieľaný, ale ostal. Z prednej veže na všetky strany trčali rozštiepene dosky, akoby ich rozvial víchor. Z Hrubého lesa nad chrámom sa celý deň ozývali mínomety a ťažké guľomety, z druhej strany od dedinky Písaná rapotali samopaly a sucho praskali pušky. Ta hrôza, ktorú som videla na druhý deň, sa nedá opísať, na ceste, v potoku, v našej záhrade, vo dvoroch, za dedinou na okolitých políčkach, všade mŕtvi. Mŕtvi skrvavení ľudia. Mŕtvi vojaci, rovnako mladí ako ja sama. Niekoľkí dedinskí ľudia, čo v Dobroslave ešte ostali, po tejto hroznej noci zutekali. Peši, na vozoch, kto ako mohol. Za nimi ostala vypálená Dobroslava, zničená Vyšná a Nižná Písaná, rozstrieľaná Kapišová, za nimi ostalo rodné údolie, ktoré začali nazývať Údolím smrti“. ČERVINKA, J.: Ofera pre drevené chrámy. Košice 2004, s. 21 – 22.

274

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

susedných dedinách, ktoré ešte neboli ohrozené bezprostrednými bojmi. Obyvatelia týchto oblastí sa ocitli bez prostriedkov, bez potravy a strechy nad hlavou. Charakteristika atmosféry jesene roku 1944 v Prešove sa dá rozpoznať zo slov biskupa: „Ináč žijeme tu ako na fronte. Stále deň a noc v pohotovosti na útek do úkrytu. Nič vážneho sa nedá robiť. Školy a internáty stoja prázdne, alebo sú obsadené vojskom. Veľká časť obyvateľstva opustila Prešov a umiestnila sa v susedných dedinách.“ Odhodlanosť zotrvať v službe veriacim aj v bezprostrednom ohrození života dokumentuje predposledná veta listu: „My (kapitula a kňazstvo) sme odhodlaní pri všetkých možných zmenách ostať na svojom mieste“. 10 Kvôli duchovnej správe Michaloviec a širokého okolia požiadal prešovský biskup v jeseni 1944 redemptoristov v Michalovciach, aby neopúšťali kláštor a ostali v službe veriacim aj vo vojnovom čase. 11 Mnohí kňazi zostali pri svojich veriacich aj počas prechodu frontu, keď sa odporúčala evakuácia. Farár Ján Krafčík vo farnosti Novosad koncom novembra 1944 nechal evakuovať svoju rodinu, ale sám zostal s veriacimi, ktorí sa rozhodli neopustiť svoje domovy. Počas prechodu frontu cez farnosť Cabov žil kňaz Michal Fitz s veriacimi v bunkroch a podobne, ako oni aj on prišiel počas bojov o celý svoj majetok. Vojnové strádanie zažil aj Mikuláš Čisárik pôsobiaci v Šambrone. Pred frontom utiekol spolu s rodinou a veriacimi do hôr. Väčšia časť obce bola následkom tvrdých bojov zničená. Akoby zázrakom sa zachránil chrám, ale farská budova ľahla popolom. Veliteľ ustupujúcej nemeckej armády radil M. Čisárikovi aby opustil dedinu pred príchodom Červenej armády, ale on zotrval so svojimi veriacimi a bol im nablízku v čase vojnového súženia. 12 Ďalej to bol kňaz Štefan Puza, ktorého zúrenie druhej svetovej vojny zastihlo vo farnosti Zbehňov. Podobne ako iní kňazi aj on ostal na fare, aby pomáhal veriacim a to nielen vo svojej farnosti, ale aj v širokom okolí. Často ho volali zaopatrovať chorých a ranených, spovedať a pochovávať. Hoci v nebezpečenstve života predsa ochotne slúžil všet10

AGKB v Prešove, inv. č. 79, sign. 49, rok 1944 prezid. Hlásenie biskupa Gojdiča o vojnových pomeroch v Prešove a škodách na cirkevných objektoch spôsobených bombardovaním zo dňa 27. septembra 1944. 11 AGKB v Prešove, sign. 54, rok 1944 prezid. Výzva biskupa Gojdiča kláštoru redemptoristov v Michalovciach. 12 Porovnaj BABJAK, J.: Zostali verní II. Košice 1998, s. 26, 38, 80.

275

Peter Borza: Gréckokatolícka cirkev na Slovensku a prechod frontu v rokoch 1944 – 1945

kým, ktorí ho potrebovali. Dal im príklad dobrého pastiera. Tesne pred vojnou prijal k sebe na faru švagra Jána Šereghyho s manželkou. Bývali u neho asi rok. Počas prenasledovania Židov na Slovensku ich zachraňoval tak, že ich pripravoval na prijatie sviatosti krstu a prijímal do cirkvi, čím mnohým zachránil život. Krásne voči svojim veriacim sa zachoval novokňaz Jozef Vasil Dubiak, keď počas bojov v novembri 1944 navštevoval ranených v pivniciach domov, zaopatroval ich a všetkých povzbudzoval. 13 Zaujímavá udalosť spojená s prechodom frontu sa udiala na fare v dedine Podhoroď, kde pôsobil farár Ján Chanáth st. Spolu s veriacimi sa rozhodol utiecť z dediny a ukryť sa v horách. Pred odchodom si ľudia odnášali čo vládali a svoje domy zamykali, aby ich vojaci nevyrabovali. J. Chanáth st. si toho veľa nevzal a farskú budovu náročky nezamkol. Na dvere kriedou napísal veľkými písmenami azbukou: „MIR DOMU SEMU“ (Pokoj tomuto domu). Po prechode frontu sa vrátil spolu s veriacimi a na dverách farskej budovy našiel dopísané: „I VSEM ŽIVUŠČIM V NEM“ (I všetkým, čo v ňom bývajú). V izbe na stole našiel niekoľko prázdnych pohárov od zaváranín a pod nimi bolo zopár rubľov, ktorými neznámy návštevník – ruský vojak alebo dôstojník zaplatil za použité potraviny. 14 Gréckokatolícki veriaci obývajúci väčšinu obcí spadajúcich do oblasti bezprostredných bojov na východe Slovenska si v dôsledku bojových operácií vytrpeli nesmierne príkoria a strádania spojené so stratou najbližších. Najznámejšou tragédiou sa stala bezohľadná likvidácia gréckokatolíckej obce Tokajík, ktorá sa stala obeťou oddielu nemeckých vojakov. Tí obec obsadili 19. novembra 1944. Veliteľ vydal rozkaz, aby všetci muži z dediny vzali so sebou potraviny a teplé šaty s tým, že pôjdu kopať zákopy. Ženy a deti mali opustiť dedinu, lebo sa tam mali odohrať veľké boje. Obyvatelia rozpoznali, že ide o podvod a rozhodli sa utiecť do hôr. Komu sa to nepodarilo, toho zatvorili v budove školy, ženy a deti vyhnali z domov a začali rabovať domy, odnášajúc, čo sa im zapáčilo. Prezreli 44 domov a odviedli všetkých mužov z dediny s tým, že idú do Stropkova na kopanie zákopov. Za dedinou sa zastavili na širokej lúke, kde veliteľ trestného oddielu vytiahol príkaz nemeckého 13 14

Porovnaj BABJAK, J.: Zostali verní III. Košice 1999, s. 35, 92. Porovnaj BABJAK, J.: Zostali verní VI. Košice 2000, s. 35-36.

276

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

vojenského veliteľstva o potrestaní obce za pomoc partizánom: „Pretože ste stále podporovali partizánske oddiely a mnohí naši vojaci zomreli vo vašom okolí, dostali sme príkaz vás odstreliť“. 15 Tridsaťštyri mužov bolo odsúdených na smrť zastrelením. Popravu vykonala jednotka okamžite. Dvom z nich sa akoby zázrakom podarilo zachrániť. Obec Tokajík bola vyrabovaná a vypálená, obyvateľstvo rozohnané. Z celej dediny zostal stáť iba chrám a jediný dom. Obete tragédie boli pochované na mieste popravy, ale neskôr ich telá exhumovali a pochovali na čestnom mieste v dedine. Zastrelení muži zanechali po sebe 23 vdov a 67 sirôt, ktoré sa do zničeného Tokajíka vrátili mesiac po tragédii. Tokajík pomohli obnoviť a znovuvystavať príslušníci československej armády. Pre samotné vdovy to bola nesplniteľná úloha a armáda tým vyjadrila úctu k obeti, ktorú museli obyvatelia Tokajíka priniesť pre ukončenie vojny. 16 Finančnú pomoc vdovám po zavraždených mužoch poskytla aj gréckokatolícka cirkev keď im ju osobne počas návštevy obce odovzdal prešovský biskupa P. P. Gojdič, OSBM. 17

Vojnové udalosti v rokoch 1944-1945 zanechali v Prešovskej eparchii obrovské ľudské a materiálne škody. Polovica eparchie bola úplne zničená, spálená a zbombardovaná, veriaci evakuovaním úplne ožobračení, bez striech, bez pokrmu a bez odevu živorili. 18 Inštrukcia farárom a jednotlivé príklady kňazov, ktorí zostali s veriacimi počas prechodu frontu ponúkajú možnosť nazrieť do vnútorného riadenia cirkvi v čase ohrozenia. Odkrývajú znamenité kresťanské postoje odporu voči hnedej alebo červenej totalite a predkladajú obdivuhodné príklady kresťanskej lásky.

15 POTAŠ, M.: Tokajík – „Lidice“ na východnom Slovensku. In: Gréckokatolícky kalendár 1982, Bratislava 1981, s. 38. 16 Tamtiež, s. 37-41. Tokajícka tragédia našla svoju odozvu aj v rovnako zničených Lidiciach v Čechách, kde podľa slovenskej obce je pomenovaná ulica, a síce Ulice Tokajická. Pozri www.volny.cz/Knihovna.lidice/, 21. IX. 2005. Tajemství lidických ulic. 17 Archív Obecného úradu Tokajík. Pamätná kniha obce, s. 13. 18 AGKB v Prešove, inv. č. 461, sign. 300, rok 1945 prezid. List P. P. Gojdiča, OSBM K. Kmeťkovi zo dňa 9. júla 1945.

277