[22].Janas (2)

Zánik Zaisťovacieho tábora pre Cigánov v Dubnici nad Váhom Karol Janas By December of 1944, 700 Romany men, women and children, were crowded into the camp more than double the place’s capacity. They lived in horribly unsanitary conditions and were plagued by disease, rodents, and bedbugs. The lack of hygiene led to the outbreak of typhus, which killed a number of internees, especially children. Around the end of February 1945, the Germans took 26 infected people from the camp by truck and threw them into a freshly dug pit on the property of a large nearby Škoda arms factory. The German soldiers fired automatic weapons at the 26, and with some still alive, buried them with earth. In April, with the Soviet army advancing from the East, the Slovak guards fleet and the remaining prisoners were able to escape.

Zaisťovací tábor pre Cigánov (ZTC) v Dubnici nad Váhom zapadá do rámca perzekučných opatrení namierených proti rómskemu etniku počas druhej svetovej vojny. Vznikol na mieste zrušeného Pracovného útvaru pre Cigánov a asociálne živly 1 a jeho zaradenci sa minimálne v prvých týždňoch existencie tábora podieľali na dokončovacích prácach ilavskej, 2 a pravdepodobne aj dubnickej hydrocentrály.3 Zriaďovateľom Zaisťovacieho tábora pre Cigánov bolo Ministerstvo národnej obrany (MNO), na ktoré boli prenesené právomoci Ministerstva vnútra, do pôsobnosti ktorého pôvodne patrili pracovné útvary. Na rozdiel od pracovných útvarov, kde boli zaradenci sústreďovaní na základe kritéria asociálnosti a Rómovia z nich tvorili približne polovicu, zaisťovací tábor bol zriadený na etnickom základe. V tábore boli zaisťované výlučne „osoby cigánskej rasy bez ohľadu na osobu a vek“. 4 O stravovanie a zaradenie do pracovného procesu bolo povinné sa postarať MNO. Ubytovanie bolo zabezpečené v už existujúcich ubikáciách po pracovnom útvare. Zaisťovací tábor bol postavený na roveň samostatnej stotine a podliehal priamo MNO. 5 Po hospodárskej stránke bol pričlenený k hospodárskej správe Pešieho pluku 2. Domobrany v Trenčíne. K táboru bol pričlenený strážny oddiel, ktorý vyzbrojil 1

Slovenský národný archív (SNA) v Bratislave, f. Ministerstvo hospodárstva, č. P-10349/1944 prez. NEČAS, C.: Pronásledování Cikánů v období slovenského státu. In: Slovenský národopis, r. 1988, č. 1, s. 126 – 136. 3 O tom, že zaisťovací tábor bol pôvodne určený aj na dokončovacie práce na hydrocentrálach, svedčí i to, že jeho zariadenie a budovy tam ponechali pôvodné firmy (firma Ing. Lozovský a Štefanec a firma Ing. Petri), ktoré boli poverené ich výstavbou. 4 Štátny archív (ŠA) Bytča, f. Trenčianska župa, č. 173/45 prez. 5 Vojenský historický archív (VHA) v Bratislave, f. Ministerstvo národnej obrany (MNO). Domáci rozkaz č. 48. 2

215

Karol Janas: Zánik Zaisťovacieho tábora pre Cigánov v Dubnici nad Váhom

Peší pluk 2. Domobrany a ktorý sa pokladal za jeho prvú rotu. 6 Napriek upozorneniam, že kapacitu tábora nie je možné zvyšovať, nariadenie sa nedodržiavalo. V tábore, ktorého pôvodná kapacita bola maximálne 300 ľudí, žilo ich zanedlho niekoľkonásobne viac. V decembri 1944 bolo v tábore koncentrovaných viac ako 700 Rómov a žili v katastrofálnych hygienických a zdravotných podmienkach. V barakoch boli miestnosti rozmerov 5 × 8 m, v ktorých žilo 60-80 zaistencov. 7 Tuhá zima a pomery v tábore sa podpísali najmä pod zdravotný stav detí, no postihli aj starých ľudí. V tábore pracoval lekár MUDr. Welward, ktorého úloha bola veľmi ťažká. V dôsledku vojny chýbali lieky a zdravotnícke potreby na celom Slovensku. V tábore ich bol kritický nedostatok, čo lekárovi bránilo liečiť aj bežné choroby. Smrť postihla najmä malé deti, ktoré ochoreli na zápal pľúc. Z decembra 1944 bolo objavených sedem úmrtných listov s touto diagnózou. Vystavené boli na mená detí vo veku od troch mesiacov do siedmych rokov. 8 No nielen zima a hlad boli nepriateľmi zaistencov. V tábore vypukla epidémia škvrnitého týfu, ktorá jeho činnosť paralyzovala. Do tábora bolo zakázané posielať ďalších Rómov 9 a tábor sa dostal do karantény. Vypuknutie epidémie spôsobilo medzi zaisťovanými Rómami nepokoje. Tie sa ešte prehĺbili po tom, ako sa nakazil aj jeden strážnik a vojaci odmietali vykonávať strážnu službu. Situáciu museli riešiť Nemci, ktorí sa obávali, že sa nákaza rozšíri aj do blízkeho zbrojárskeho podniku, ktorý mal pre nich strategický význam a boli v ňom sústredené jedinečné typy zbrojárskej výroby. Pozastavenie výroby by malo na nemecké ozbrojené sily vážny dosah. Preto sa rozhodli prevziať situáciu do svojich rúk. Do tábora dočasne nasadili vlastné stráže, ktoré po opadnutí

6

ŠA Bytča, f. Trenčianska župa, č. 173/45 prez. Žandári pridelení k pôvodnému pracovnému útvaru mali byť premiestnení na iné žandárske stanice. Potrebné presuny malo vykonať Hlavné veliteľstvo žandárstva. Žandári pridelení k bývalému pracovnému útvaru boli povinní plniť svoje úlohy i po rozpustení pracovného útvaru až do zriadenia osobitného veliteľstva a bezpečnostnej služby pre zisťovací tábor, ktorá bola v náplni MNO. Ich povinnosťou bolo vyhotoviť aj podrobné osobné záznamy o každej osobe, ktorá bola preradená z pomeru zaradenca pracovného útvaru do pomeru zaistenca v zaisťovacom tábore a o všetkých osobách, ktoré budú do zaisťovacieho tábora v budúcnosti dodané. Osobné záznamy sa mali roztriediť do dvoch skupín: na mužov a ženy a tie ďalej na deti do 14 rokov a staršie osoby. 7 NEČAS, C.: Nad osudem českých a slovenských Cikánů v letech 1939 – 1945. Brno 1981, s. 137. 8 ŠA Považská Bystrica, f. Okresný národný výbor (ONV) Ilava, č. 591/45. 9 ŠA Bytča, f. Trenčianska župa, č. 173/1945 prez.

216

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

vzbúreneckých nálad vystriedal strážny oddiel pod velením stotníka pechoty Ňaňáka. 10 Opatrenia na potlačenie epidémie však boli nedostatočné a tak nečudo, že sa ju nedarilo potlačiť. I spôsob refundácie nákladov na potlačenie nákazy bol realizovaný spôsobom, ktorý nezaručoval jej potlačenie. I keď Hospodárska správa Pešieho pluku 2. Domobrany bola povinná potrebné prostriedky refundovať, musel si ich obstarať ZTC v Dubnici nad Váhom, ktorý ich však nemal. Koncom februára 1945 rozhodli o vyvraždení všetkých chorých i podozrivých z nákazy. Riaditeľ dubnického zbrojárskeho závodu Sonnewend dal 23. februára 1945 súhlas na vykopanie masového hrobu v objekte závodu „Údolie“ na skupine VII. 11 Do ZTC prišli nákladné autá, aby „odviezli chorých do nemocnice“. 12 Namiesto trenčianskej nemocnice autá zamierili do dubnického závodu, kde vo vopred pripravenom masovom hrobe brutálne povraždili 26 Rómov. Posledné dni Zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom boli až donedávna zastreté závojom tajomstva. 13 Udalosti, ktoré sa v tábore odohrali po brutálnej vražde podozrivých z nákazy, sa podarilo zrekonštruovať až vďaka dokumentom objaveným v Archíve Ministerstva vnútra v Levoči. Po vraždách zaistených Rómov mali tábor pod kontrolou slovenskí vojaci pod velením kapitána Miškovica až do začiatku apríla 1945. Od 1. apríla 1945 mal tábor prevziať žandársky pohotovostný oddiel z Trenčína. Blížiaci sa front a s ním spojený chaos spôsobili, že odovzdanie tábora sa oneskorilo o niekoľko dní. Tábor bol formálne predaný žandárstvu až 3. apríla 1945, no v skutočnosti ho kapitán Miškovic nikomu riadne neodovzdal. Vypovedal o tom žandársky poručík Krkoška, ktorý bol prevzatím tábora poverený. 14 Vo svojej výpovedi uvádza, že si ho 5. apríla 1945 predvolal oblastný žandársky veliteľ v Trenčíne nadporučík Tomko a dal mu príkaz na prevzatie Zaisťovacieho tábora pre Cigánov v Dubnici nad Váhom, lebo vojsko, ktoré ma10

KORČEK, J.: Vojensky organizované pracovné formácie v pôsobnosti MNO a MV Slovenskej republiky 1942 – 1945. In: Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939-1945. VI. Robotný prápor. Bratislava 1996, s. 75. 11 ŠA Považská Bystrica, f. ONV Ilava, č. j. 1001/1946. 12 NEČAS, C.: Nad osudem..., s.133. 13 O zaisťovacom tábore pozri: JANAS, K.: K vzniku a vývinu zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom. In: Romano džaniben, jevend 2002, s. 17 – 25.; JANAS, K.: Niekoľko nových poznatkov o existencii zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom. In: Romano džaniben, ňilaj 2004, s. 29 – 33. 14 Archív Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (A MV SR) v Levoči, f. E 5, inv. č. 6.

217

Karol Janas: Zánik Zaisťovacieho tábora pre Cigánov v Dubnici nad Váhom

lo tábor na starosť, muselo z príkazu veliteľa divízie odísť do Trenčína. Stretnutie sa konalo v dome Hlinkovej Gardy (HG), kde boli prítomní aj veliteľ HG Jakubóci a jeden neidentifikovaný nemecký dôstojník. Ten podal návrh, aby boli všetci Cigáni postrieľaní. Takéto riešenie žandársky poručík Krkoška odmietol s tým, že keď ich Nemci chcú postrieľať, nech si ich od vojska preberú sami. Neskôr určil strážmajstra Fridricha (ako veliteľa) a strážmajstra Šišku (ako zástupcu) na prevzatie zaisťovacieho tábora a okamžite ich spolu s 15 žandármi odoslal do Dubnice nad Váhom. Po príchode do Dubnice nad Váhom zistili, že väčšina vojakov už z tábora utiekla. Samotný veliteľ tábora kapitán Miškovic ich čakal pred táborom, ale dovnútra s nimi odmietol ísť a so slovami: „Tu máte tábor Cigánov – prevezmite stráže“, odišiel. Na žiadosť žandárov, aby im tábor odovzdal riadne a písomne odvetil, že nemá čas a spolu so zvyškom vojakov opustil Dubnicu nad Váhom. Podľa zistenia žandárov Rómovia v tábore hladovali, preto im prenechali časť svojich zásob. Po prevzatí tábora zistili, že chýba množstvo inventára, ktorý podľa svedectva miestnych občanov odniesli vojaci. Nezostali ani žiadne finančné prostriedky, keďže s vojakmi ušiel aj účtovník. 15 Nemci od svojho zámeru nechceli ustúpiť a 6. apríla 1945 opäť naliehali na nadporučíka Krkošku a žiadali o možnosť Rómov postrieľať. Nadporučík Tomko to opäť odmietol, na čo sa Nemci rozhodli, že tábor Rómov presunú na Moravu. Žandári sa pokúsili Rómov zachrániť a nadporučík Tomko požiadal župana Kállaya, aby zaisťovací tábor rozpustil. Župan Kállay odmietol so zdôvodnením, že župa s táborom nemá nič spoločné. Keď nadporučík Tomko nepochodil u župana, rozhodol sa kontaktovať priamo Rómov. Žandári sa rozhodli tábor 8. apríla 1945 opustiť, o čom upovedomili aj niektorých Rómov a naznačili im, že po ich odchode môžu utiecť. Správa sa medzi Rómami rýchlo rozšírila – nečakali ani na odchod žandárov a okamžite začali z tábora utekať.

15

Pri vyšetrovaní po prechode frontu kapitán Miškovic tvrdil, že nemali žiadne finančné prostriedky, lebo po hospodárskej stránke bol tábor pričlenený pod vojenskú hospodársku správu v Trenčíne. Podľa jeho výpovede sa v tábore nachádzal len tento inventár: drevené baraky, stoly, stoličky, postele, skrine, kachle, kuchyňa a kúpeľňa. Z kancelárskych potrieb v tábore zanechali dva písacie stroje, jeden rádioprístroj, jednu prázdnu pokladničku a úradné spisy. V tábore zanechali aj skladisko s bagandžami, šatstvom, prikrývkami a slamníkmi. O skutočnom stave nemáme žiadne presnejšie inventáre, nakoľko posledná zápisnica, ktorá obsahuje presný zoznam inventárnych predmetov, bola spísaná ešte 6. júla 1944. Bolo to však ešte pred vznikom Zaisťovacieho tábora pre Cigánov a zápisnica obsahuje inventár Pracovného útvaru pre Cigánov a asociálov. Pozri ŠA Považská Bystrica, f. ONV Ilava, č. j. 6969/1946.

218

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

Do Trenčína sa nevrátili už ani žandári. Odišli do Trenčianskych Teplíc, kde chceli ukryť služobný autokar. V Trenčianskych Tepliciach bolo mnoho nemeckých vojakov, a preto sa rozhodli, že autokar skryjú v Trenčianskej Teplej, kde sa aj preobliekli do civilných šiat. V civile sa vrátili do Trenčianskych Teplíc, kde ukrytí prečkali prechod frontu. 16 Jediným žandárom, ktorý Dubnicu nad Váhom neopustil, bol strážmajster Šiška, ktorý býval aj s rodinou v meste a v tábore na rozdiel od ostatných žandárov ani nespával. V čase, keď žandári tábor opúšťali, bol doma a keď zbadal príchod ich autokaru, obliekol sa a išiel do tábora. V tábore ich už nezastihol a videl len ich autokar idúci smerom na Trenčín. Po vstupe do tábora našiel všade rozzúrených Rómov. Kancelárie, sklad a kuchyňa boli rozhádzané, všetko rozkradnuté. Podľa výpovede strážmajstra Šišku Rómovia brali všetko, čo videli a čo vládali odniesť. Hlásiť to v tých chaotických časoch nebolo kam, a preto to len oznámil členom revolučného národného výboru v Dubnici nad Váhom, no ani tí nedokázali zakročiť. 17 Do večera všetci Rómovia z tábora utiekli a potom tam začali chodiť obyvatelia bývajúci v okolí tábora. Tí pokračovali v rabovaní a postupne poodnášali všetky skrine, stoly a zvyšok inventára. Počas obliehania Dubnice nad Váhom, ktoré trvalo takmer tri týždne, do tábora chodili Nemci a mnoho civilných osôb. Keďže hrozilo opätovné rozšírenie nákazy škvrnitým týfom, bolo rozhodnuté, že ohnisko nákazy – budovu samoväzby – spália. Skôr než k tomu mohli prikročiť ustupujúce nemecké jednotky, tábor podpálili celý. Tábor ľahol popolom a z množstva budov ostal stáť len barak pre strážnych, umyváreň a dielňa. Tie si rozobrali firmy Ing. Lozovský a Štefanec a Ing. Petri, ktoré ich pôvodne, ešte pre pracovný útvar pre Cigánov a asociálov, postavili. 18 Zachránený materiál použili na stavbu skladiska pre materiál a skladiska pre cement v Dubnici nad Váhom. Po tábore neostalo ani stopy a z celého inventára sa podarilo nájsť len jeden písací stroj, ktorý zachránil strážmajster Šiška a ktorý potom používal na svojom novom pôsobisku na stanici Národnej bezpečnosti v Orechovom. 19

16

A MV SR Levoča, f. E 5, inv. č. 6. Informácia o hlásení rabovania revolučnému národnému výboru je otázna. Po úteku Rómov boli v Dubnici nad Váhom ešte stále Nemci. Revolučný národný výbor bol v ilegalite a nemal žiadnu možnosť rabovaniu zabrániť. Správne asi malo byť, že hlásenie podal na Okresný úrad v Dubnici nad Váhom. 18 ŠA Považská Bystrica, f. ONV Ilava, č. j. 6968/1946. 19 A MV SR Levoča, f. E 5, inv. č. 6. 17

219